Poslanecký odpočet – PaedDr. Gabriel Jamnický

Jednou z prvých veľkých tém, ktorým som sa venoval, bol zákon o Vysokých Tatrách. Spolu s pánom primátorom som bol trikrát v Bratislave a mal som možnosť vystúpiť aj v komisiách Národnej rady Slovenskej republiky. To, že návrh zákona prešiel prvým čítaním, som považoval za veľký úspech. Žiaľ, ďalšia schôdza, na ktorej sa mal zákon ďalej prerokovať, už bola rozpustená. Bola to veľká škoda, pretože tento zákon mohol byť pre Vysoké Tatry veľmi dôležitý.

Táto skúsenosť mi zároveň ukázala, že pri verejných veciach sa niekedy neposudzuje samotný obsah návrhu, ale skôr to, kto ho predkladá. Môžete mať dobré, rozumné a prospešné myšlienky, no ak prevládne osobná alebo politická averzia, vecná diskusia ide bokom. S podobným problémom som sa, žiaľ, stretával aj na miestnej úrovni.

Ako predseda komisie cestovného ruchu som sa snažil pozerať na Tatry v širších súvislostiach. Absolvoval som tri pracovné cesty s Prešovskou obchodnou a remeselnou komorou, počas ktorých sme navštívili známe alpské strediská, napríklad Zermatt, Val Gardenu či Chamonix. Tamojšie samosprávy s nami veľmi otvorene hovorili o tom, ako u nich funguje cestovný ruch. Z týchto ciest som si odniesol veľa praktických skúseností a zároveň aj porovnanie, v čom Tatry zaostávajú.

Jednou z oblastí, kde podľa mňa zaostávame veľmi výrazne, sú cyklochodníky a cyklotrasy. V mnohých európskych regiónoch je cyklistická infraštruktúra prirodzenou súčasťou cestovného ruchu aj života domácich obyvateľov. U nás máme v tejto oblasti zameškané desiatky rokov. Prešovský samosprávny kraj mal pritom ako jednu z priorít prepojenie Slovenského raja cyklistickou trasou až do Tatier. Trasa bola vytyčená po Veľký Slavkov.

V tejto súvislosti som inicioval dve stretnutia s ministrami dopravy. Najskôr s ministrom Doležalom, kde som bol spolu s pánom primátorom, a neskôr aj s ministrom Lančaričom. Naša komisia navrhla, aby trasa zo Smokovca viedla popri električkovej trati. Považovali sme to za vhodnejšie riešenie ako vedenie trasy popri ceste na Poprad. Pri takýchto projektoch totiž nejde len o samotnú cyklotrasu, ale aj o bezpečnosť, dopravu, budúce využitie územia a kvalitu života obyvateľov.

Za jeden z najväčších problémov mesta považujem nedostatočnú projektovú kapacitu. Mesto podľa mňa nemalo dostatok ľudí, ktorí by vedeli dobré návrhy pripraviť do podoby projektov a následne ich presadiť. Mnohé veci, ktoré sme navrhli a ktoré mohli byť pre mesto prospešné, sa preto neposunuli tak, ako by sa mohli. Niektoré sa predĺžili, iné jednoducho zapadli. Problémom Tatier podľa mňa nie je nedostatok nápadov, ale často práve to, že dobré návrhy nemá kto odborne pripraviť a dotiahnuť do výsledku.

Komisia cestovného ruchu pritom pracovala veľmi aktívne. Najmä počas posledných dvoch rokov sa našich zasadnutí zúčastňovalo aj viac ako dvadsať ľudí. Prichádzali zástupcovia OOCR, ZCR, vedenia mesta aj ďalší ľudia z praxe. Pripravovali sme návrhy, ktoré podľa mňa mali veľký potenciál. Mrzí ma však, že niektorí poslanci si ich ani neprišli vypočuť.

Počas volebného obdobia som sa viackrát dostal do sporu s návrhmi, ktoré podľa môjho názoru nezodpovedali realite Vysokých Tatier. Týkalo sa to najmä niektorých všeobecne záväzných nariadení a poplatkov. Mal som pocit, že niektoré opatrenia dopadali najmä na domácich podnikateľov a menšie prevádzky. Práve pri týchto témach sa podľa mňa začalo zastupiteľstvo výraznejšie deliť na skupinu poslancov, ktorá podporovala návrhy mesta, a skupinu poslancov, ktorá bola vnímaná ako opozícia. Nemyslím si, že je to dobré. Mesto potrebuje vecnú diskusiu, nie zákopy.

Za jedno z najkomplikovanejších rozhodnutí považujem otázku miestneho poplatku za ubytovanie. Bol som proti jednotnému navýšeniu na 3,50 eura, pretože podľa mňa najviac zasiahlo práve domácich a menších podnikateľov. V Alpách je systém nastavený inak. Poplatky sa často odvíjajú od kategórie ubytovania. Iný poplatok má penzión, iný trojhviezdičkový hotel, iný štvorhviezdičkový alebo päťhviezdičkový hotel.

U nás sa však rovnaká suma uplatnila plošne. To má veľmi rozdielny dopad. Ak stojí lôžko v drahšom hoteli približne sto eur, poplatok 3,50 eura predstavuje iba malú časť ceny. Ak však v menšom zariadení stojí lôžko desať eur, rovnaký poplatok znamená 35 percent z ceny. To podľa mňa nie je spravodlivé a znevýhodňuje to najmä domácich podnikateľov a lacnejšie ubytovanie.

Dôsledkom je aj to, že menej solventní návštevníci, napríklad rodiny s deťmi, sa presúvajú do podhoria. Ak má štvorčlenná rodina zaplatiť za noc len na poplatkoch štrnásť eur, je to pre ňu citeľná suma. Mesto síce z navýšenia získalo výrazné príjmy, ale treba sa pozerať aj na to, koho takéto opatrenia najviac zasahujú a aký majú dlhodobý dopad na štruktúru návštevníkov aj domácich poskytovateľov služieb.

Od začiatku som sa snažil chrániť domácich obyvateľov a domácich podnikateľov. Kritizoval som aj spôsob fungovania parkovísk. Upozorňoval som na úniky príjmov z parkovania, napríklad pri Popradskom plese. Hovoril som, že mesto by malo ísť cestou sofistikovanejších riešení, napríklad rámp a modernejšieho systému kontroly. Neskôr sa ukázalo, že po zmenách príjmy z parkovania výrazne stúpli, čo podľa mňa potvrdilo, že problém bol reálny.

Na otázku konfliktu záujmov môžem povedať, že som sa do konfliktu záujmov pri hlasovaní nedostal. Moja pozícia bola konzistentná. Snažil som sa chrániť domácich obyvateľov, domácich podnikateľov a dlhodobý záujem mesta.

Najviac ma mrzí, že mesto podľa mňa nedostatočne využíva možnosti získavania externých zdrojov. Komisia cestovného ruchu pripravovala materiály, ktoré mali zmysel a mohli pomôcť rozvoju mesta. Problém je, že ich treba vedieť odborne pripraviť a presadiť. Nestačí mať dobrý nápad. Treba mať ľudí a systém, ktorý ho dokáže dotiahnuť.

Vidím rezervy aj vo financovaní cestovného ruchu. Peniaze, ktoré sa vyberú z cestovného ruchu, z parkovania či z prenocovaní, by sa mali vo väčšej miere vracať späť do rozvoja územia. Ak cestovný ruch Tatry živí, musí byť zároveň zdrojom ich rozvoja, nie iba príjmom v rozpočte.

Pamätník, nádherné umelecké dielo Milana Opalku, pripomína nielen osobnosť svätého Jána Pavla II. a jeho vzťah k horám, ale aj obetu piatich záchranárov Horskej služby a dvoch pilotov letky Ministerstva vnútra, ktorí zahynuli pri záchrannej akcii. Pamätník posvätil biskup František Trstenský a na podujatí sa zúčastnilo približne dvetisíc ľudí.

Celá akcia mala silný duchovný, spoločenský aj kultúrny rozmer. V programe vystúpili Pavel Hammel, Juraj Burian, súrodenci Babjakovci, Daniel Buranovský, David Klein, James Evans a Horehronskí chlopi. Aj touto cestou sa chcem poďakovať všetkým ľuďom dobrej vôle, ktorí prispeli k tomu, že sa toto nádherné umelecké dielo mohlo zrealizovať.

Za jednu z najväčších výziev do budúcnosti považujem investičné apartmány a apartmánové domy v zónach, ktoré mali slúžiť na bývanie a pokojný život domácich obyvateľov. V minulosti sa v tomto smere napáchali veľké škody. V miestach, kde bývali ľudia pracujúci vo Vysokých Tatrách, kde mali byť sídliská, oddych a normálny život, dnes pribúdajú projekty, ktoré tento charakter narúšajú.

Toto považujem za vážny problém. Ak sa z Tatier stane priestor investičných apartmánov bez života, stratíme to najdôležitejšie — domácich obyvateľov. Demografia je veľkým varovaním. Od roku 1970 ubudla vo Vysokých Tatrách takmer polovica obyvateľov. Za minulý rok sa narodilo iba desať detí a zomrelo šesťdesiattri ľudí. To je veľmi vážny signál. Mesto nám vymiera.

Ak chceme, aby mali Tatry budúcnosť, musíme vytvárať podmienky pre mladých ľudí. Potrebujeme projekty nájomného bývania, dostupné bývanie a pracovné príležitosti. Mladá generácia musí mať kde bývať a musí mať dôvod zostať. Tatry majú obrovský potenciál, ale ten sa nenaplní sám. Potrebujeme pripravené projekty, odborných ľudí, spoluprácu a odvahu robiť rozhodnutia v prospech domácich obyvateľov aj budúcnosti mesta.