Pred obyvateľmi Vysokých Tatier stojí rozhodnutie o ďalšom smerovaní mesta. Tatry24.sk preto prináša sériu článkov, v ktorej dostávajú priestor kandidáti na funkciu primátora mesta Vysoké Tatry, aby vlastnými slovami predstavili seba, svoje priority, program a predstavu o budúcnosti mesta.
Iniciatíva Vráťme život Tatrám oslovila kandidátov s ponukou bezplatného priestoru na prezentáciu za rovnakých podmienok. Každý z oslovených kandidátov mal možnosť zaslať vlastný text v rozsahu najviac dvoch strán formátu A4 spolu s profilovou fotografiou a odkazmi na svoje oficiálne komunikačné kanály. Cieľom projektu nie je hodnotiť jednotlivých kandidátov ani určovať, koho by mali obyvatelia podporiť. Chceme vytvoriť spoločný priestor, v ktorom si čitatelia môžu jednotlivé názory, priority a navrhované riešenia porovnať a vytvoriť si vlastný názor. Pre všetkých platili rovnaké pravidlá. Texty mali byť zamerané predovšetkým na predstavenie kandidáta, jeho programu, priorít a riešení pre mesto. Neboli prípustné osobné útoky, urážky či dehonestovanie ostatných kandidátov. Vecná kritika fungovania mesta alebo konkrétnych rozhodnutí bola prípustná za predpokladu, že bola formulovaná vecne a opierala sa o overiteľné skutočnosti. Za obsahovú a vecnú správnosť jednotlivých tvrdení zodpovedajú ich autori. Redakcia vykonáva iba nevyhnutné jazykové, typografické a technické úpravy bez zásahu do významu zaslaného textu. Jednotlivé príspevky zverejňujeme v poradí, v akom boli redakcii doručené.
Nasledujúci text preto predstavuje prezentáciu konkrétneho kandidáta v rozsahu a podobe, v akej ju poskytol redakcii Tatry24.sk.
Ing. Matej Líška
Vážení obyvatelia nášho horského mesta v krásnej prírode,
moje meno je Matej Líška a narodil som sa v roku černobyľskej katastrofy vo Zvolene, kde som žil asi dva mesiace. Na tieto rané časy môjho života keď som bol ešte stredoslovák si pravdupovediac veľmi nepamätám. Keď rodičia dostali robotu v Tatrách, začala sa moja tatranská anabáza, ktorá trvá dodnes a podvedome viem, že srdce mi už nedovolí z našich milovaných Vysokých Tatier odísť (samozrejme dovolenka a poznávacie výlety sa nerátajú). Keďže pochádzam z lesníckej rodiny, od malička je môj život úzko spojený s lesom, v ktorom sa cítim doma. Do mojich desiatich rokov sme postupne bývali na Podspádoch, v lomnickej „sečénke“, na Danielovom dome, až kým sme v roku 1996 nezakotvili v Novej Polianke, kde žijem doteraz. Po úspešnom absolvovaní dvoch materských škôl, v Tatranskej Lomnici a Novej Polianke som nastúpil do prvého ročníka v základnej škole Pod Lesom, kde som zotrval do štvrtého ročníka a následne moja cesta viedla do športovej triedy v Tatranskej Lomnici.
Ako lyžiar-bežec-biatlonista som absolvoval veľa pretekov, ale keďže mi zle vychádzali roky, tak som aj napriek úsiliu končil medzi výrazne staršími pretekármi vždy v druhej polovici štartového poľa bez akejkoľvek šance na medailu, čo ma postupne prestalo baviť. Viedol nás pán riaditeľ Mlynár, ktorý mal občas s našou rebelujúcou partiou aj starosti, preto dúfam, že nemá na našu triedu zlé spomienky, lebo ja mám iba dobré. Na šport som ale nezanevrel a doteraz sa čudujem ako môže mať niekto z telesnej inú známku ako jednotku. V tomto smere veľmi vďačím mojim rodičom, ktorí nás aj s bratom viedli k všestrannej športovej zdatnosti. Nasledovala stredná škola a doteraz si pamätám pocit keď naša známa tatranská električka, ktorou som takmer denne cestoval zrazu dorazila do toho cudzieho mesta, kde som bol verte-neverte prvý raz. Teraz už mám Poprad rád, ale vtedy ma ovanul svojou sivosťou a chladom. Ako Tatranci sme tam nemali veľmi dôvod chodiť. Do potravín sme chodili do Tatranskej Polianky, na väčšie nákupy do smokoveckej Sintry (popritom samozrejme aj nabrať kyselku bez ohľadu na počasie) a na špecializované nákupy sme chodili buď do lomnického Javora alebo do obchodného domu na Štrbské Pleso.
Čas plynul a úspešne som zmaturoval aj vychodil vysokú školu, obe technického, konkrétne stavebného zamerania. K bezproblémovému absolvovaniu predmetov plných kreslenia tušom a trpezlivosti mi pravdepodobne napomohli stovky hodín strávené nad papierovými modelmi, čo bola v detstve jedna z mojich najobľúbenejších záľub. Prvý nástup do zamestnania bol až podozrivo jednoduchý. Po rozposlaní životopisov regionálnym stavebným firmám sa mi hneď ozval jeden majiteľ a ani som sa nenazdal a už som bol ako asistent stavbyvedúceho na stavbe horúcovodu v bratislavskom Ružinove. Stavbyvedúcemu ale hneď na druhý deň praskla protéza, odcestoval domov a už sa nevrátil. Na celú stavbu som ostal sám s partiou chlapov pripomínajúcou posádku pirátskej lode a úspešne ju dokončil. Keď nám ale tretí mesiac po sebe majiteľ na nablýskanom mercedese prišiel do Bratislavy povedať, že výplaty nebudú ale doniesol nám zálohy, napísal som si výpoveď a bral sa kade ľahšie. Druhú firmu som už trafil asi najlepšiu aká môže byť. Ľudia čestní, robota ťažká ale krásna, aj keď často sme bojovali v blate a snehu pri viazaní železobetónových stien v rôznych horských terénoch. Za tie dlhé roky stavebnej praxe som ale veľmi vďačný a nadobudnuté skúsenosti mi pomáhajú dodnes. Ako stavebný technik som bol často pridelený k počítaču, kde som rozpočtoval a počítal do zblbnutia, čo ma vlastne živí doteraz, keď už ale kráčam po vlastnej profesijnej ceste, tzv. inžinierskej odysei. Preto som vždy vďačný, keď môžem deň v týždni vymeniť počítač za les a fyzicky pracovať ako obyčajný lesný robotník.
Možno si ťukáte na čelo, že čo to tu tento kandidát vypisuje za slohové práce. Sám neviem, ale z nejakého dôvodu mi to príde dôležité. Za celý ten čas čo som popisoval vyššie, som veľmi zriedka prichádzal do styku so zlými ľudskými vlastnosťami ako falošnosť, zákernosť, chamtivosť či nedodržiavanie slova. Nepoznal som ani manipulatívne správanie, intrigy, nátlak, zlomyseľnosť a dvojaké, ba až trojaké metre.
Do komunálnej politiky som vhupol pred ôsmimi rokmi a za toto obdobie som spomenutých vlastností a správania zažil až až, ba odvážim sa tvrdiť že začali byť pravidlom a normou.
Dôvodom mojej prvej kandidatúry za poslanca bolo to, že sa u nás ľudia ráno v tme brodili do roboty v polmetrovom snehu a keď ste sa chceli ísť v lete prejsť po chodníku z Tatranskej Polianky na Vyšné Hágy, tak ste potrebovali buď rybárske čižmy alebo krovinorez. Pri druhej kandidatúre už ľudia v mojom obvode takéto problémy nepoznali a dokonca po rokoch videli aj nejakú tú novú lavičku či opravený mostík cez potok. V druhých voľbách sa mi odvďačili drvivým víťazstvom. Nezneužil som ho a pokračoval v systematickej práci. Naše osady začali byť parkovo upravené a pokosené, zveľadili sa detské ihriská, všetky lampy zrazu svietili, zábradlia boli natreté a pod. Často to bolo nie vďaka mestu, ale napriek mestu a mojej nezlomnej vôli zlepšovať podmienky pre život všetkých obyvateľov bez rozdielu, nie len vybraných skupín či kamarátov.
Pre ilustráciu, tipnite si koľko krát sa ma za 8 rokov niekto z mestského úradu či vedenia mesta spýtal: „Pán poslanec, netreba Vám niečo vo vašom obvode? Vieme Vám s niečím pomôcť?“ Áno, presne tak. Nula. Poslanec by mal byť asi len hlasovací pandrlák a nie sa naivne domnievať, že bude ako demokraticky zvolený zástupca ľudí riešiť ich problémy, či nebodaj rozvoj a zveľaďovanie mesta. Naivne som si myslel, že všetci zvolení zástupcovia kandidovali pre zlepšenie verejného blaha a nie čisto pre osobný prospech. Našťastie som sa aj v prvom, aj v druhom volebnom období prirodzene a bez akejkoľvek pochybnosti pridal k tým poslancom, čo mali s mestom Vysoké Tatry spoločné akurát tak platenie daní a trvalý pobyt. Bohužiaľ jeden z najväčších bojovníkov za spravodlivosť už nie je medzi nami.
Vedel by som tu napísať celý elaborát o nespravodlivosti a neefektivite mesta, ale načo? Veď ak sa čo i len trochu zaujímate o dianie okolo seba, tak veľmi dobre viete ako to je.
Pred štyrmi rokmi na začiatku volebného obdobia mi bolo ihneď jasne povedané, že v našom obvode nedostaneme nič, pretože sme volili zle. Svojvôľa a pošliapavanie cti a demokratických hodnôt sa stali každodennou realitou. Čo som mal robiť? Ľudia si demokraticky zvolili a mne neostávalo nič iné, len ich rozhodnutie vo voľbách rešpektovať. Ale pomyslel som si svoje a opäť som sa pustil do systematickej práce. S dobrovoľníkmi sme sa pustili do obnovy historického vodotrysku a podarilo sa nám priam nemožné. Nevykrikoval som, neopustil som sa, neútočil na vedenie mesta, neuchýlil sa k podlým praktikám. Len som systemticky pracoval a výsledkom je, že v súčasných voľbách som jediný kandidát na poslanca za svoj obvod.
Ale zo skúseností už viem, že poslanec v našich podmienkach je funkcia skôr za trest, reálnu právomoc meniť veci k lepšiemu má jedine primátor. A ten môže byť buď robotník a manažér kormidlujúci loď do pokojných vôd, alebo prospechár kormidlujúci loď na útesy.
Je čas aby zodpovednosť za smerovanie našej budúcnosti prevzala do rúk naša generácia a nastavila úplne nový štandard vo všetkých oblastiach. Od starostlivosti o seniorov, pracujúcich a rodín, cez verejnú zeleň, odpadové hospodárstvo, správu komunikácií, reguláciu stavebného rozvoja, civilnú ochranu, šport, kultúru, fungovanie mestského úradu až po zavedenie výrazných benefitov pre všetkých trvalo žijúcich obyvateľov, pretože bývanie v tak exponovanom území ako sú Vysoké Tatry má mnoho výhod, ale aj mnoho nevýhod.
Naša generácia vie čo má robiť, len jej musíte dať šancu.
Ďakujem každému, kto tento text prečítal až do konca a všetkých obyvateľom Vysokých Tatier od Podbanského po Tatranskú Kotlinu prajem peknú farebnú jeseň a pevnú ruku vo voľbách.
Ing. Matej Líška
kandidát na primátora mesta Vysoké Tatry
kandidát na primátora mesta Vysoké Tatry
