Preskočiť na obsah
22. novembra 2026 | Aktuálne informácie o Tatrách a regióne
História

17. november pod Tatrami: Keď prišla sloboda a začali sa odhaľovať tajomstvá našich susedov

•
Nežná revolúcia v Prahe, november 1989. Foto: Robbie Morrison / Wikimedia Commons, CC BY 4.0. Zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:1989_November_Prague_Velvet_Revolution_protester_crowd_fingers_in_air_general_shot.jpg | Licencia: https://creativecommons.org/licenses/by/4.0/
Nežná revolúcia v Prahe, november 1989. Foto: Robbie Morrison / Wikimedia Commons, CC BY 4.0. Zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:1989_November_Prague_Velvet_Revolution_protester_crowd_fingers_in_air_general_shot.jpg | Licencia: https://creativecommons.org/licenses/by/4.0/

Vypočujte si tento článok

Tatry24.sk • Audioverzia článku

  1. Časť 1 (MP3)
  2. Časť 2 (MP3)
  3. Časť 3 (MP3)
  4. Časť 4 (MP3)
  5. Časť 5 (MP3)
  6. Časť 6 (MP3)
  7. Časť 7 (MP3)
  8. Časť 8 (MP3)
  9. Časť 9 (MP3)
  10. Časť 10 (MP3)
Tento text pre vás automaticky načítal neurálny hlas umelej inteligencie.

Pred 37 rokmi sa v Československu začala Nežná revolúcia. Udalosti novembra 1989 zmenili aj život vo Vysokých Tatrách. Priniesli slobodu, otvorili hranice a umožnili ľuďom hovoriť bez strachu. O niekoľko rokov neskôr však začali vychádzať na povrch aj menej príjemné skutočnosti. Archívy Štátnej bezpečnosti odhalili, ako dôkladne komunistický režim sledoval vlastných občanov a akú úlohu v tom zohrávali ľudia z ich bezprostredného okolia.

Keď sa správy z Prahy dostali pod Tatry

Bol november 1989. Vysoké Tatry žili svojim každodenným životom. V hoteloch a zotavovniach sa pripravovali na zimnú sezónu, do práce chodili zamestnanci liečebných ústavov, lesníci, železničiari či pracovníci cestovného ruchu. Väčšina z nich ešte netušila, že politický systém, ktorý určoval ich životy celé desaťročia, sa o niekoľko dní začne rúcať.

Dňa 17. novembra 1989 zasiahli bezpečnostné zložky proti študentskej demonštrácii na Národnej triede v Prahe. Násilie vyvolalo vlnu odporu, ktorá sa postupne rozšírila do celého Československa.

Pod Tatrami sa informácie šírili spočiatku predovšetkým osobnými kontaktmi, telefonátmi a prostredníctvom zahraničného rozhlasového vysielania.

Jednou z osobností, ktoré stáli pri zrode revolučného hnutia v Poprade, bola Eva Kulová. V spomienkach uverejnených pri príležitosti tridsiateho výročia Nežnej revolúcie opísala telefonát svojho syna, v tom čase študenta vysokej školy v Prahe. Upozornil ju na dramatické udalosti a vyzval ju, aby si zapla Rádio Slobodná Európa.

Práve takto sa v mnohých domácnostiach začínalo poznanie, že sa deje niečo mimoriadne. Informácie, ktoré dovtedajšie oficiálne médiá neposkytovali v plnom rozsahu, sa dostávali medzi ľudí.


Revolúcia dorazila aj do tatranského regiónu

Prvé verejne viditeľné prejavy odporu proti režimu zaznamenala popradská mestská kronika v noci z 20. na 21. novembra 1989, keď sa začali objavovať letáky a výzvy vysokoškolských študentov.

Rozhodujúci moment prišiel 27. novembra. Počas celoštátneho generálneho štrajku sa v Poprade zhromaždilo podľa historických odhadov približne 12-tisíc ľudí. Pôvodne sa mali stretnúť na zimnom štadióne, no pre vysokú účasť sa zhromaždenie presunulo na futbalový štadión.

Na poludnie sa rozozvučali sirény, klaksóny automobilov aj kostolné zvony. Ľudia niesli transparenty požadujúce slobodu a koniec násilia.

Podobné aktivity prebiehali vo Svite a Kežmarku. Archívne spracovania udalostí potvrdzujú aj revolučnú aktivitu vo Vysokých Tatrách, hoci podrobná chronológia novembrových udalostí v jednotlivých tatranských osadách zostáva menej zdokumentovaná.

V regióne sa postupne etablovalo hnutie Verejnosť proti násiliu. K jeho popradským predstaviteľom patrili okrem Evy Kulovej aj Igor Ľudma, Peter Iždinský, Ján Rybák a ďalší občianski aktivisti.

Po páde komunistického režimu sa začala meniť aj samotná správa Vysokých Tatier. Významnú úlohu zohral Jozef Lukáč, bývalý predseda Mestského národného výboru, ktorého po roku 1968 postihla politická perzekúcia. Po novembri 1989 sa podieľal na formovaní novej samosprávy a príprave prvých slobodných volieb.


Smokovce a Štrbské Pleso: Revolúcia sa neodohrávala iba na námestiach

Zatiaľ čo v Poprade sa revolučná atmosféra prejavovala veľkými verejnými zhromaždeniami, vo Vysokých Tatrách mali spoločenské zmeny aj osobitný rozmer. Tunajšie osady neboli priemyselnými centrami s veľkými fabrikami. Život sa sústreďoval predovšetkým do hotelov, liečebných ústavov, turistických zariadení a pracovísk zabezpečujúcich chod cestovného ruchu.

Starý Smokovec bol navyše administratívnym centrom tatranskej oblasti. Práve tu sídlil spoločný Miestny národný výbor, prostredníctvom ktorého sa vykonávala štátna správa pre tatranské obce.

November 1989 tak znamenal nielen zmenu politických pomerov v republike, ale aj začiatok premien miestnych inštitúcií, v ktorých mali dovtedy rozhodujúce postavenie predstavitelia socialistického zriadenia.

Podrobné záznamy o tom, koľko ľudí sa v jednotlivých novembrových dňoch zišlo v Starom Smokovci, Novom Smokovci alebo na Štrbskom Plese, zatiaľ nemáme spoľahlivo doložené. O tom, že revolučné zmeny postupne prenikali aj medzi pracovníkov tatranských zariadení, však svedčia udalosti nasledujúcich mesiacov.

Mimoriadne zaujímavý doklad sa zachoval priamo v stenografických záznamoch Slovenskej národnej rady z roku 1990.

Poslanec Ján Masarik v parlamente upozorňoval na napäté pomery v kúpeľnej organizácii Nový Smokovec. V súvislosti s udalosťami v prírodných liečebných kúpeľoch na Štrbskom Plese uviedol, že vo februári 1990 tam zamestnanci hlasovali o dôvere vedúcim pracovníkom. Z desiatich vedúcich pracovníkov podľa jeho vystúpenia dvaja dôveru nezískali.

Spomenul tiež výstražný štrajk z predchádzajúceho mesiaca, ktorý súvisel s personálnym sporom vo výbore Verejnosti proti násiliu. Následné rozhodnutia o obsadení vedúcich funkcií vyvolávali podľa poslanca ďalšie protesty zamestnancov a odborových organizácií.

Masarikove vystúpenie je dobovým parlamentným svedectvom o konflikte, nie nezávislým potvrdením všetkých jeho tvrdení. Dokument však ukazuje, že aj na Štrbskom Plese a v Novom Smokovci pôsobili predstavitelia VPN a že zmeny po novembri 1989 zasiahli priamo do fungovania miestnych pracovísk.

V tatranskom prostredí sa tak otázky demokracie, dôvery a personálnych zmien neodohrávali iba na vzdialených politických tribúnach. Stávali sa súčasťou každodenného života zamestnancov liečební a kúpeľných zariadení.

Nočná demonštrácia počas Nežnej revolúcie v novembri 1989 na Václavskom námestí v Prahe, v pozadí Národné múzeum.
Demonštrácia na Václavskom námestí v Prahe počas Nežnej revolúcie,
november 1989.
Foto:
Robbie Morrison / Wikimedia Commons,
CC BY 4.0.

Keď do Starého Smokovca prišiel prezident Václav Havel

Zaujímavú symbolickú bodku za revolučnými mesiacmi priniesol už január 1990.

Do Vysokých Tatier pricestoval na niekoľkodňový oddych čerstvo zvolený československý prezident Václav Havel spolu s manželkou Oľgou. Muž, ktorý bol ešte niekoľko týždňov predtým jednou z hlavných tvárí odporu proti komunistickému režimu, sa ubytoval v niekdajšom vládnom zariadení Fučík v Starom Smokovci, dnešnom zariadení Kamzík.

Prezident prejavil záujem o bežecké lyžovanie. Podľa spomienkového článku historika Petra Chudého, publikovaného v Štrbských novinách v decembri 2019, mu pri organizácii lyžiarskych výletov pomáhali pracovníci tatranských športových zariadení a Správy TANAP-u.

Na bežeckých trasách ho sprevádzali Štefan Galik a Michal Legutky. Jeden deň strávil na hrebeni Spišskej Magury nad Ždiarom, ďalší deň sa vybral na Štrbské Pleso, kde sa pohyboval po trase smerom k Jamskému plesu a v okolí samotnej osady.

Mimoriadnu pozornosť vyvolala jeho návšteva pri detskom liečebnom dome Solisko. Prezident sa tam stretol so zamestnancami kúpeľov i návštevníkmi Štrbského Plesa. Z tohto stretnutia sa zachovali dobové fotografie z rodinného archívu Alojzie Tichej, vtedajšej vrchnej sestry liečebného domu.

Len niekoľko týždňov po páde komunistického režimu tak obyvatelia a návštevníci Vysokých Tatier stretávali na svojich chodníkoch človeka, ktorý sa stal jedným zo symbolov novonadobudnutej slobody.

A hoci to už bol január 1990, práve táto návšteva patrí k najpozoruhodnejším miestnym pripomienkam historického novembra.

Spoločenské uvoľnenie prinieslo aj ďalšie zmeny. V katolíckej farnosti Vysoké Tatry sa po roku 1989 mohli opätovne začať prípravy výstavby nového farského kostola v Novom Smokovci, o ktorom sa uvažovalo už od roku 1946. Projekt, ktorý za komunistického režimu nemohol byť uskutočnený, napokon vyústil do výstavby kostola svätých Petra a Pavla, posväteného v roku 2002.

November 1989 tak vo Vysokých Tatrách neznamenal iba politický prevrat. Postupne menil pomery na pracoviskách, v samospráve, v náboženskom živote aj vo vzťahu občanov k verejnej moci.


Sloboda priniesla aj nepríjemné otázky

Nežná revolúcia však neznamenala iba výmenu politickej moci. Postupne sa začala otvárať aj otázka fungovania komunistického bezpečnostného aparátu.

Štátna bezpečnosť, známa pod skratkou ŠtB, bola jedným z najvýznamnejších nástrojov politickej kontroly komunistického režimu. Jej príslušníci a sieť tajných spolupracovníkov zhromažďovali informácie o občanoch, ktorí sa z rôznych dôvodov ocitli v záujme štátnej moci.

Predmetom záujmu sa mohli stať ich politické názory, náboženské presvedčenie, kontakty so zahraničím alebo aktivity považované za nepriateľské voči socialistickému zriadeniu.

Informácie neprichádzali iba od profesionálnych príslušníkov bezpečnosti. ŠtB využívala aj tajných spolupracovníkov z civilného prostredia.

A práve tu sa začína jedna z najbolestivejších otázok našich novodobých dejín.

Čo ak človek, ktorému ste celé roky dôverovali, odovzdával informácie o vašom živote tajnej polícii?

Mohol to byť kolega zo zamestnania, známy z turistického oddielu, človek z vedľajšej kancelárie alebo niekto, koho ste pravidelne stretávali pred vlastným domom.

Samotná blízkosť či známosť pochopiteľne nič nedokazovala. Práve existencia skrytej siete spolupracovníkov však vytvárala prostredie, v ktorom ľudia nemohli vedieť, komu možno bez obáv dôverovať.


Aj Tatranská Lomnica má svoju stopu v archívoch ŠtB

Že sa činnosť komunistických tajných služieb nevyhýbala ani Vysokým Tatrám, dokazujú dochované archívne dokumenty.

Verejne dostupná evidencia Ústavu pamäti národa obsahuje napríklad záznam o prepožičanom byte s krycím názvom „Lomničák“, ktorý bol vedený v niekdajšej zotavovni Švermovo v Tatranskej Lomnici.

Zväzok mal registračné číslo 70337, evidovaný bol od 17. novembra 1965 a podľa archívneho prehľadu bol uložený do archívu 10. novembra 1980.

Ide o záznam z agendy československej rozviedky. Prepožičané priestory slúžili jej operatívnej činnosti, napríklad na stretnutia príslušníkov so spolupracovníkmi.

Z registra samotného však nemožno určiť, kto konkrétne priestory poskytoval, aké stretnutia sa v nich uskutočňovali ani koho sa týkali. To by si vyžadovalo ďalšie archívne skúmanie.

Už samotná existencia takéhoto záznamu je však pripomienkou, že za bežnou prevádzkou tatranských zariadení sa mohli odohrávať aj aktivity, o ktorých ich návštevníci či zamestnanci vôbec nemuseli vedieť.


Keď sa po rokoch otvorili archívy

Kým v novembri 1989 ľudia oslavovali koniec režimu, poznávanie jeho skrytých mechanizmov trvalo oveľa dlhšie.

Významným medzníkom bolo založenie Ústavu pamäti národa a postupné sprístupňovanie dokumentov niekdajších bezpečnostných zložiek.

V novembri 2004 boli na internete zverejnené prvé rozsiahle registre ŠtB týkajúce sa východného Slovenska. Obsahovali viac ako 20-tisíc mien osôb evidovaných v rôznych kategóriách vrátane spolupracovníkov a sledovaných občanov.

Registračné protokoly agentúrych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti a vojenskej kontrarozviedky sú dostupné dodnes na tejto adrese. Pre verejnosť to znamenalo možnosť nahliadnuť do časti minulosti, ktorá bola dovtedy prístupná iba úzkemu okruhu ľudí.

Zrazu bolo možné položiť konkrétnejšie otázky. Kto skutočne pracoval pre Štátnu bezpečnosť? Kto jej poskytoval informácie? A kto bol, naopak, predmetom sledovania?

V malých komunitách, akými sú aj jednotlivé tatranské osady, majú takéto otázky osobitnú váhu. Ľudia sa poznajú celé roky, ich životy sa prelínajú v zamestnaní, susedstve aj spoločenských aktivitách.

Predstava, že niekto z tohto prostredia mohol v minulosti spolupracovať s tajnou políciou, je preto dodnes citlivá.

Koľkí Tatranci po sprístupnení archívov skutočne spoznali v evidencii svojho suseda či kolegu, však nemožno bez konkrétnych svedectiev spoľahlivo určiť. 


November nebol iba o páde režimu. Bol aj o návrate dôvery

Od Nežnej revolúcie uplynulo 37 rokov. Pre jednu generáciu ide o osobnú spomienku, pre ďalšiu už o kapitolu v učebnici dejepisu.

Vo Vysokých Tatrách však stále žijú ľudia, ktorí si pamätajú atmosféru prednovembrových rokov. Pamätajú si obmedzenia cestovania, politické previerky, kádrové posudky aj to, že otvorene vyslovený názor mohol mať následky pre zamestnanie či budúcnosť rodiny.

A možno si pamätajú aj rozpaky, ktoré prinieslo neskoršie poznávanie činnosti Štátnej bezpečnosti.

Nemusíme dnes viesť nové susedské spory o tom, kto pred desaťročiami stál na ktorej strane. Nemali by sme však ani predstierať, že všetci mali rovnaké možnosti a že medzi tými, ktorí systém udržiavali, a tými, ktorí znášali jeho represie, neexistoval rozdiel.

Sedemnásty november je preto aj pripomienkou významu historickej pravdy. Právo poznať vlastnú minulosť patrí k slobode rovnako ako právo vysloviť vlastný názor.

Demokracia sa nezačína tým, že všetci zabudneme. Začína sa aj tým, že o minulosti dokážeme hovoriť otvorene, vecne a bez strachu.

A práve preto by sme na november 1989 nemali zabúdať ani pod Tatrami.


Redakcia Tatry24.sk privíta spomienky pamätníkov na november 1989 vo Vysokých Tatrách, dobové fotografie, letáky či ďalšie historické dokumenty. Osobné svedectvá môžu pomôcť doplniť menej známu kapitolu našich miestnych dejín.

×